Dejiny obce od najstarších čias

Pri veľkej väčšine miest a obcí Slovenska nie je možné zistiť presný dátum ich vzniku. Pri písaní dejín obcí, či pri oslave ich výročí sa preto spravidla nehovorí o vzniku, ale o prvej písomnej zmienke. Tá sa pochopiteľne nekryje s dátumom ich vzniku. Pri skúmaní historického osídlenia nášho regiónu v prvých storočiach uhorského štátu na základe písomných prameňov narážame však na značné ťažkosti. Listinné pramene o vlastníctve pôdy feudálov na území Slovenska v 11. a 12. storočí vo všeobecnosti chýbajú. Všetka pôda za čias vlády arpádovských panovníkov (r. 1000-1301) patrila spolu s obyvateľstvom kráľovi a nebol dôvod sa o nej zmieňovať. Podstatne lepší obraz poskytujú pramene o majetkoch biskupstiev, kapitúl a kláštorov. V 11.-12. storočí aj chotár neďalekej Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Toto pásmo zaberalo územie od rieky Moravy po riečku Dudváh na východe, vrátane južných malokarpatských svahov. Územie bolo často dejiskom vojnových konfliktov medzi českou, uhorskou i rakúskou krajinou. Preto Záhorie, oblasť medzi riekou Moravou a Malými Karpatami, bolo v 11.-12. storočí takmer ľudoprázdne, kým v slovanskom období nálezy dokazujú husté osídlenie. Riečka Dudváh s južnými svahmi Malých Karpát tvorili vnútornú obrannú líniu. Územie medzi riekou Váh a Malými Karpatmi bolo husto osídlené Slovanmi aj v 11.-12. storočí. Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy o obciach, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Pre Západné Slovensko sú dôležité najmä listiny uhorského kráľa Kolomana I. (1095-1116) z roku 1111 a 1113, ktoré potvrdzovali majetky v prospech Zoborského opátstva sv. Hypolita. Tieto listiny dokumentovali osídlenie, miestne názvy obcí a miest na tomto území. Listina z roku 1113 obsahuje majetkový súpis Zoborského opátstva. Vzhľadom na to, že v listine je uvedených vyše 150Pri veľkej väčšine miest a obcí Slovenska nie je možné zistiť presný dátum ich vzniku. Pri písaní dejín obcí, či pri oslave ich výročí sa preto spravidla nehovorí o vzniku, ale o prvej písomnej zmienke. Tá sa pochopiteľne nekryje s dátumom ich vzniku. Pri skúmaní historického osídlenia nášho regiónu v prvých storočiach uhorského štátu na základe písomných prameňov narážame však na značné ťažkosti. Listinné pramene o vlastníctve pôdy feudálov na území Slovenska v 11. a 12. storočí vo všeobecnosti chýbajú. Všetka pôda za čias vlády arpádovských panovníkov (r. 1000-1301) patrila spolu s obyvateľstvom kráľovi a nebol dôvod sa o nej zmieňovať. Podstatne lepší obraz poskytujú pramene o majetkoch biskupstiev, kapitúl a kláštorov. V 11.-12. storočí aj chotár neďalekej Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Toto pásmo zaberalo územie od rieky Moravy po riečku Dudváh na východe, vrátane južných malokarpatských svahov. Územie bolo často dejiskom vojnových konfliktov medzi českou, uhorskou i rakúskou krajinou. Preto Záhorie, oblasť medzi riekou Moravou a Malými Karpatami, bolo v 11.-12. storočí takmer ľudoprázdne, kým v slovanskom období nálezy dokazujú husté osídlenie. Riečka Dudváh s južnými svahmi Malých Karpát tvorili vnútornú obrannú líniu. Územie medzi riekou Váh a Malými Karpatmi bolo husto osídlené Slovanmi aj v 11.-12. storočí. Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy o obciach, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Pre Západné Slovensko sú dôležité najmä listiny uhorského kráľa Kolomana I. (1095-1116) z roku 1111 a 1113, ktoré potvrdzovali majetky v prospech Zoborského opátstva sv. Hypolita. Tieto listiny dokumentovali osídlenie, miestne názvy obcí a miest na tomto území. Listina z roku 1113 obsahuje majetkový súpis Zoborského opátstva. Vzhľadom na to, že v listine je uvedených vyše 150 dedín a rôzličných orientačných bodov v ich chotároch, je neobyčajne cenným miestopisom celého západného Slovenska zo začiatku 12. storočia. Listina svedčí aj o organizácii cirkevného života benediktínskymi mníchmi. Benediktínsky kláštor sv. Hypolita na úpätí Zobora bol najstarším na Slovensku a zanikol ešte za panovania kráľa Mateja Korvína.

V staršej literatúre sa uvádzalo, že s obcou Dolné Dubové súvisí druhá Kolomanova listina (druhá Zoborská listina) z roku 1113, kde je uvedené:...quaedam aqua, quae vocatur Dubo, quae terminus terrae... nejaký potok, ktorý sa vola Dubo, ktorý je názvom územia.... V tejto často citovanej listine sa okrem iných uvádzajú aj obce ako Bohunice (1113 Bagan), Malženice (1113 Malga), Drahovce (1113 Debred), Dolná Krupá (1113 Crumba) a iné. Tieto obce ležali na západnej hranici územia benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Problém prvej písomnej zmienky v Zoborskej listine riešila aj obec Dubová (okres Pezinok), keď v roku 1993 pripravovali brožúru o histórii obce venovanú 880. výročiu prvej písomnej zmienky. Na základe konzultácie s významnými historikmi Richardom Marsinom a Vincentom Sedlákom sa ukázalo, že Dombo sa neviaže na ich obec. Podľa tejto informácie, im uvedení historici ukázali opis Zoborskej listiny v ktorej stálo: De villa Vvederat (in villa) Dobret est quedam aqu, que vocatur Dumbo, que est terminus terre; in villa Medenz est quela quedam salix, que est terminus terre... V preklade do slovenčiny: V dedine Voderady (nie súčasné Voderady) je akási voda (potok) ktorú volajú Dubové, ktorá je hranicou územia, v dedine Mendez je taká vrbina(vŕba), ktorá je hranicou územia... Z uvedeného je však zrejmé, že Dombo neoznačovalo priamo nejakú osadu, ale potok či územie.

Aj najnovšie výskumy Zoborskej listiny z roku 1113 sa venujú problémom interpretácie viacerých tam uvedených sídelných jednotiek. Táto skutočnosť je dôležitá práve preto, že viaceré obce sa usilujú práve tam nachádzať najstarší písomný doklad o svojej existencii. Často citované interpretácie Zoborskej listiny z roku 1113 v staršej odbornej literatúre neboli jednoznačné, a tak bolo možné, že svoju písomnú zmienku tam hľadali viaceré obce, napríklad aj spomínaná obec Dubová (okres Pezinok) ale aj Dolné Dubové. Problematickosť historickej interpretácie spočíva najmä v tom, „že jednotlivé hraničné majetky sa neuvádzajú v nejakom logickom poradí, ale preskakovane,“ a naviac s odstupom času mnohé vodné toky zmenili koryto, alebo aj zanikli. Podľa najnovšej interpretácie „hranicou medzi Dobretou (dnešné Drahovce) a Voderadmi bol istý potok Dubová, čo dosvedčuje chotár tejto obce, ktorý susedil (to platí aj dnes) s chotárom dnešných obcí Dubovany, Ťapkové a Veselé.“ Podľa týchto poznatkov bol názov obce Dubovany zrejme odvodený od potoku Dubová, ktorý podľa stredovekých dokladov pretekal západne od obce Dobreta (dnešné Drahovce). Uvedenú interpretáciu umožnili aj nedávno sprístupnené vojenské mapy z 18. a 19. storočia. Lokalizáciu usadlosti Voderady v tejto oblasti potvrdzuje aj jazykovedec Rudolf Krajčovič, keď uvádza: Usadlosť stredovekých voderadov sa nachádzala v blízkosti pravého brehu Váhu, ktorý sa v jarných mesiacoch a po letných lejakoch často vylieval a rozsiahlymi záplavami spôsobil, že blízky brod nebolo možno použiť a Považská cesta bola nepriechodná. Pochopiteľne, že v takomto priestore boli potrební skúsení vodorobotníci, ktorí boli povinní v službách panstva čo najskôr uviesť zaplavený strategický priestor do pôvodného stavu.

 

Uvedené poznatky ukazujú, že spájanie Dolného Dubového s druhou Zoborskou listinou nemá opodstatnenie. V súvislosti z dejinami obce Dolné Dubové, ako už bolo uvedené, sa vyskytol problém, ktorý súvisí s historickým názvom obce Dubové a obce s podobným názvom Dubová, ktorá leží v okrese Pezinok. Uvedená obec bola súčasťou hradných majetkov Červený Kameň. Je veľmi pravdepodobné, že v starších citovaných prameňoch došlo k zámene týchto obcí, a tak sa stalo, že bolo Dolné Dubové pričlenené k panstvu hradu Červený Kameň. Aj najnovšia publikovaná práca potvrdzuje, že Dolné Dubové sa v písomných prameňoch objavuje prvýkrát v roku 1262, dovtedy bolo majetkom Hlohoveckého hradu. V listine z roku 1262, ktorou Belo IV. daroval Dubové (Dumbou) komesovi Serafínovi (Serefelovi), je aj prvá zmienka o Hornom Dubovom (Feldombou). Aj v monografickej práci o dejinách Hlohovca sa uvádza, že... „okrem vzdialených osád mal Hlohovec majetky aj smerom na Trnavu a Piešťany. Patrili mu Osuské (Ozus), Chropov (Rupov), Hradište (Hradiste) a Dubová (Dumbov). V roku 1262 ich vyníma z jeho vlastníctva. Aj keď bola táto darovacia listina falošná, boli uvedené údaje vo vzťahu k hradu Hlohovec považované za správne.“ Kráľ Štefan V. potvrdzuje (konfirmuje) v roku 1270 donáciu Bela IV. pre Serafina (Serefela) na zeme Osuské, Rapov, Hradište pod Vrátnom a Dubové, prislúchajúce k Hlohoveckému hradu, a zeme Záhorce a Šterusy, patriace k Nitrianskemu hradu.

„V roku 1399 vojvoda Stibor zo Stiboríc uzavrel dohodu s klariskami zo Starého Budína, podľa ktorej Stibor vymenil svoju dedinu Dioszég (Sládkovičovo) za Dolné Dubové, pôvodný majetok mníšok. Celá transakcia sa odohrala pred krajinským sudcom Frankom a budínske klarisky tu zastupoval dolnodubovský farár Ján.“ Osud obce Dolné Dubové ovplyvňoval aj v ďalších rokoch vojvoda Stibor prostredníctvom svojich blízkych služobníkov. Jeden z nich bol aj Fritz z Rudiny, Nemec, pôvodne bratislavský mešťan, na Stiborovom dvore patril medzi najdôležitejšie osoby. Od vojvodu Stibora získal za svoje služby aj dedinu Dolné Dubové. „Ako kastelán hradu Korlátka, Fritz z Rudiny, ktorý tento hrad užíval od roku 1403 ako majiteľ...z príslušenstva hradu zálohoval dedinu Dolné Dubové svojmu bratovi v roku 1415.“ Na základe uvedeného existujú vážne pochybnosti o tom, či Dolné Dubové bolo niekedy súčasťou panstva Červený Kameň, ako je uvádzané v staršej vlastivednej literatúre.
Z jazykového hľadiska zachovaná praslovanská nosovka ǫ v pomenovaní obce – Dǫbo, Dumbou, Dombo svedčí o prítomnosti staromaďarských etník v tejto oblasti. Zánik praslovanských nosoviek prebiehal jednotne v 1. polovici 10. storočia, a tak sa vlastne postupne utvárala jazyková báza, na ktorej sa slovenčina v priebehu 10. storočia vyvíjala už ako samostatný jazyk. Dnes máme na mieste praslovanskej nosovej hlásky ǫ ústny zvuk u – Dubové, Stupava, Krupá, a pod. Pomenovania viacerých slovenských osád so zachovaným nosovým zvukom prevzali do svojho jazyka staromaďarské kmene ešte v čase príchodu do stredodunajského priestoru začiatkom 10. storočia. Ich znenie sa v maďarčine zachovalo, v slovenčine sa však pomenovanie obce ďalej vyvíjalo v súlade s prirodzenými zákonitosťami jazyka. Dôkazom toho, že v čase príchodu Maďarov na naše územia ešte jestvovovali nosové hlásky, sú aj mnohé príklady zo súčasnej maďarskej slovnej zásoby, ktoré maďarčina prebrala zo slovanskej lexiky, napr. péntek, rendőrség a pod.
Názov Dombo, Dumbou s praslovanskou nosovkou kladie pôvod sídla do preduhorských čias, príslušné archeologické nálezy však zatiaľ absentujú. O starom osídlení nášho regiónu svedčia nielen archeologické nálezy, ale aj architektonické pamiatky zo staršieho obdobia v blízkom okolí, ktoré sa tu zachovali. Ide najmä o románsky kostolík z roku 1172 na hornom cintoríne v neďalekých Dechticiach a hrad Dobrá Voda z 13. storočia. Pre štúdium historického vývinu jednotlivých obcí alebo miest v období feudalizmu je dôležité sledovať majiteľov hradov a panstiev, ktoré jednotlivé obce, mestečká alebo mestá vlastnili. Majetok, ako aj vlastníctvo pôdy a hradu, tvoril základný prameň príjmov a bol politickým nástrojom šľachty na ovládanie poddaného ľudu. Politickú moc, ktorá bola odvodená od držby majetkov, kde rozhodujúcu úlohu zohrávala pôda, si šľachta udržala až do polovice 19. storočia. Ale po nástupe kapitalizmu, ktorý sa v uhorských podmienkach oneskoril, sa vedela uhorská šľachta prispôsobiť a nájsť dostatočnú náhradu za pozície zrušeného poddanstva.
V roku 1241 vpadli do Uhorska Tatári. Najmä juhozápadné Slovensko bolo vydané napospas niekoľkomesačnému plieneniu tatárskych vojsk. Po odchode Tatárov biedu zvýšil hladomor, ktorému údajne padlo za obeť toľko ľudí ako Tatárom. Pre úbytok domáceho obyvateľstva panovník a bohatí svetskí a cirkevní hodnostári organizovali pozývanie nových osadníkov, čo sa nepresne nazýva tzv. nemecká kolonizácia. Početnejšie skupiny sa usadili najmä na juhozápadnom Slovensku medzi Bratislavou a Trnavou a na strednom Slovensku. Po tatárskom vpáde sa rozvoj výsadných miest urýchlil, do konca 13. storočia malo už 30 lokalít výsady mesta (Trnava 1238, Zvolen 1242,...). Začiatkom 13. storočia boli územnosprávnymi jednotkami na území Slovenska stolice, z hľadiska našej lokality boli dôležité stolice Bratislavská, do ktorej patrilo aj Dolné Dubové, (Špačince, Horné Dubové...) a Nitrianska stolica (Chtelnica, Radošovce, Malženice...). Hranicu medzi Bratislavskou a Nitrianskou stolicou tvorila riečka Blava. V tomto mala zaujímavé postavenie obec Dechtice – časť obce po pravej strane riečky Blava ležala v Bratislavskej stolici a časť obce po ľavej strane už patrila do Nitrianskej stolice.

Prvá písomná zmienka o obci Dolné Dubové v druhej polovici 13. storočia je spojená s obdobím, v ktorom došlo k mnohým zmenám v oblasti organizácie poľnohospodárskej výroby, kde sa upúšťa od štvorcového tvaru polí, keď sa začali vytvárať dlhé záhonové lány, ktoré boli vhodné pre orbu pluhom (nahradil priečne preorávanie radlom). Stará roztrúsená dedina sa organizuje do nového sídliskového zoskupenia. Začínajú sa stavať pevnejšie domy a k nim hospodárske staveniská, ako sú maštale, šopy, ohrady pre dobytok. Dedina sa zoskupuje do zovretého tvaru okolo cirkevného centra (kostol, fara). Domy sa zoskupujú do radovej zástavby pozdĺž potokov, komunikácií. Tu sa končí praveká éra jednopriestorového domu, vznikajú viacpriestorové domy. Osobitným odvetvím poľnohospodárstva, ktoré sa začalo rozvíjať v 13. storočí, je vinohradníctvo. Toto sa rozšírilo do všetkých oblastí južného Slovenska. V 14. storočí sa dokončil sídliskový a organizačný systém našej stredovekej dediny. Bol ustálený pojem intravilán, t. j. priestor na výstavbu domov v dedine, a extravilán (chotár) dediny.